O mne
Mal som asi osem rokov, keď som dostal svoju prvú vláčikovú kolekciu. Písal sa rok 1971... Ten, kto bol za túto hračku zodpovedný, bol môj otec. Žiaľ, krátko nato otec zomrel a odvtedy som sa na železničiara musel hrávať sám...
Takto vyzerala moja prvá súprava, avšak hneď v prvý večer, pod Vianočným stromčekom, došlo ku vážnej nehode - jeden môj neopatrný krok a klanicový vagón zostal bez klaníc... Dodnes som sám sebe za to neodpustil. A tak som si prednedávnom urobil náplasť na boľavú dušu a na burze som si kúpil rovnaký vagón v neporušenom stave.
V priebehu detstva sme s mamou, bez živiteľa rodiny, neoplývali nadbytkom financií a tak sa môj vozový park rozšíril iba o dva vozne,
dve výhybky a zopár koľajníc.
Asi v desiatich rokoch som objavil letecké plastikové modelárstvo a držalo ma to niekoľko rokov, až kým mi moja mama, bažiaca po poriadku s prachovkou v ruke, na všetkých modeloch nepoutierala s prachom aj všetky kolesá, antény a ostatné vyčnievajúce diely, v neprekonateľnej a nevyvrátiteľnej honbe za čistotou. Postupne všetky modely skončili s oholenými trupmi a slzami v mojich očiach v odpadkovom koši.
Detstvo skončilo a vláčik spočinul odložený na dlhé roky v krabici pod posteľou. Po skončení školy som začal pracovať v Ústredí výpočtovej techniky dopravy a počas náhradnej vojenskej služby na zriaďovacej stanici Východné nádražie v Bratislave, ako posunovač. Devätnásť mesiacov s červenou zástavkou bolo moje najintenzívnejšie povolanie vo vzťahu k železnici. V lete, v zime, zavesený na ochoze, či brzde, si človek užije a zapamätá navždy. Rozprávania kolegov o ťažkých úrazoch na stanici človeku zdvihne sebavedomie a o to odhodlanejšie potom dáva návesť a pevne dúfa, že jeho to obíde. Naštastie som posun dokončil so všetkými údmi a vrátil sa za konzolu počítača do výpočtového strediska. Počas obdobia NVS sa mi narodil syn a ja som si spomenul na svoju odloženú detskú železnicu...
Začal som rozširovať vozový park, čo v socializme nebolo úplne jednoduché. Vďaka režijnému preukazu však boli pre mňa zadarmo dostupné lokality nie len v Československu, ale aj v blízkej spriatelenej krajine NDR, kde súdruhovia inžinieri moje obľúbené výrobky tvorili a predávali. Tak sme sa so synom dohodli, že to koľajisko začneme budovať. Práve vo chvíli, keď som doviezol čerstvú zásielku vagónov z Lipska a mladý bol chvíľu bez dozoru, kontroloval kvalitu vtedajších audiozariadení, konkrétne gramofónu. Zdalo sa mu, že frekvenčný rozsah magnetodynamickej prenosky vykazuje drobné nepresnosti. Rozhodol sa, že ju vyberie a na stene pri posteli dobrúsi diamant na ihle... Pochopil som, že ešte pár rokov budem musieť počkať, kým sa s ním podelím o radosť z vláčikov.
Zabudol som povedať, že malý mal vtedy 2 roky...
Roky prešli, občas sme sa s vláčikmi zahrali, občas niečo dokúpili. Syn dospel. Odišiel z domu. Založil si rodinu. Modely čakali v krabiciach na svoju veľkú chvíľu. Dnes už má syn svoje deti. Napadlo mi, že už konečne nastal tan osudový okamih, kedy by bolo treba začať vážne myslieť na vybudovanie vlastného koľajiska, svojho celoživotného sna. Začal som cestovať po internetových stránkach a nestačím sa čudovať, že sa modelovaním v dnešnej počítačovej dobe vôbec niekto zaoberá, že vzniklo kopec nových výrobcov, že kvalita modelov a príslušenstva je úplne niekde inde, než v mojich detských, či mladých časoch. Už druhý rok sa snažím niečo vytvoriť, občas sa mi niečo málo podarí, no väčšinu času trávim na internete a musím si podopierať bradu, lebo mi padá sánka, keď vidím, čoho sú niektorí modelári schopní. Za všetkých by som rád spomenul Radka Wimmera ktorý má na povale vybudované úžasné kompletne dokončené koľajisko, ktoré som videl osobne a vzbudilo u mňa veľký rešpekt.
Prikladám zopár drobných ukážok mojej tvorby:
Prvý pokus o patinu na vozni - chladiaci vozeň z môjho prvého detského setu.
Stavadlo
Breza